Tepero

Pottenburg, Königswarte

9.3.2014

Zúčastnení: Gabika, Kaťa, Palo, Milan

Počasie krajšie ako minulú nedeľu naznačovalo, že aj dnes nás čaká pekný výlet. Tentokrát sme zavolali ďalších ľudí a tiež sme skombinovali spôsob dopravy. Pešiu turistiku budeme striedať s korčuľami. Kaťa a Palo si zvolili kombináciu bicykel / pešo. Bolo jasné, že na bicykli budú rýchlejší ako my na korčuliach, ale snáď výrazne za nimi zaostávať nebudeme.

Za miesto stretnutia a zároveň východzí bod trasy sme si zvolili parkovisko pod Mostom Lafranconi. Z neho sme po moste prešli na petržalskú stranu Dunaja a po hrádzi sme napredovali k hraničnému priechodu Petržalka - Berg. Tu je vhodné spomenúť, že v tejto časti hrádze je vozovka tvorená betónovými panelmi s drsným povrchom, čiže pri jazde na korčuliach to pekne trasie a zároveň treba dávať pozor na prechody medzi jednotlivými panelmi. Prechádzame okolo bunkra “B-S-4 Lány”, ktorý tu bol postavený v 30. rokoch 20. storočia v rámci obranného systému Československa. Na hraničnom priechode Bratislava-Berg nás čakajú naši cyklisti a dohadujeme si ďalšie inštrukcie. Od hraničného priechodu pokračuje cesta po hrádzi, pričom kvalita povrchu sa ani trochu nezmenila (na rozdiel od kvality rakúskych ciest v porovnaní s našimi). Po hrádzi pokračujeme až do obce Wolfsthal, pričom po ľavej strane sa kocháme pohľadom na Königswarte, najvýchodnejší vrch Rakúska. Na začiatku obce Wolfsthal pri samoobslužnej čerpacej stanici sa opäť stretáme s našou cyklistickou jednotkou. Meníme korčule za tenisky a hľadáme smerovník, ktorý nás navedie na cestu do lesa. Chvíľu sa trápime, no čoskoro ho nachádzame na sivej vodárni (alebo čo to je), na druhej strane cesty. Vydávame sa teda smerom, ktorým ukazuje, po červenej značke. Táto cesta vedie pod lesom, obchádzame priemyselný podnik a krátko na to sa cesta uberá do kopca, do lesa. Cyklisti sa síce ešte stále vezú na bicykloch, ale ich rýchlosť sa výrazne spomalila. Aj oni sú však nútení zosadnúť pri plote obory, cez ktorý sa musíme dostať pomocou oceľového dvojitého rebríka. Po úspešnom prenesení seba aj bicyklov cez plot sa ocitáme vo vnútri obory. Hneď za plotom nás zdraví dopravná značka "Zákaz vjazdu bicyklov" a tabuľa s ďalšími upozorneniami, avšak nakoľko ani jeden z nás nie je zdatný nemčinár, príliš sme jej nevenovali pozornosť. Dnes už vieme, že sa tam píše, že pobyt v obore môže byť nebezpečný kvôli výskytu diviakov, prípadne poľovníkov. My sme našťastie nestretli ani diviaka, ani poľovníka.

Na vrchole kopca pred nami sa týči zrúcanina hradu Pottenburg. Kopec je z tejto strany veľmi strmý. Hoci na neho vedie vyšliapaná cesta po prudkom úbočí, riadime sa radšej mapou a obchádzame ho po lesnej ceste s miernejším stúpaním, po pravej strane od hradu. Touto cestou sa pomerne jednoducho dostávame k hradu. Výhľad dole znemožňujú stromy, ale aj pomedzi ne vidno, odkiaľ sme sa sem štverali. Nakoľko bol hrad Pottenburg jedným z našich cieľov na tomto výlete, ideme si ho prezrieť. Prístupová cesta vedie popod utešenú kamennú klenbu hradieb, ktorá nás láka, aby sme sa pri nej odfotili. Hlavnou dominantou hradu je majestátna veža so štvorcovým pôdorysom, ktorú je vidno na úpätí kopca aj z Bratislavy. Vchádzame do veže, ocitáme sa v malej chladnej miestnosti. Svetlo baterky nám prezradí, že sme v malej miestnosti, ktorej strop tvorí lomená gotická klenba. Vyššie poschodia neskúmame, dokonca sme na ne ani nenašli schody. Na internete som sa však dočítal, že schodišťom sa dá dostať o jedno podlažie vyššie, ďalej však schody nevedú, vrchné podlažia sa zrútili.

Slnko, akoby chcelo naznačiť, že už má tohoto intenzívneho svietenia dosť, začína klesať k horizontu. My by sme chceli byť do tmy v Bratislave, tak ukončíme prehliadku Pottenburgu a vydávame sa na cestu ďalej, k rozhľadni Königswarte. Kúsok od hradu sa musíme vrátiť a na rázcestí lesných ciest sa vybrať doľava. Táto cesta sa vinie okolo kopca, až nás privedie na hrebeň. Tu sa pripája k asfaltovej ceste. Posilňujeme sa tekutinami a pokračujeme po asfaltke po hrebeni (stále do kopca). Netrvá dlho a medzi stromami sa na nás na vrchole kopca usmieva budova vojenskej odpočúvacej stanice a náš druhý cieľ - rozhľadňa. Aby sme sa k nej dostali, musíme však prekonať ešte jeden oceľový rebrík. Prichádzame k rozhľadni. Palo dobrovoľne ostáva dole, tak preberá dozor nad bicyklami a korčuľami. My vybehneme točitým schodiskom na 22,7 metra vysokú vežu. Je trochu sparno, preto máme horší výhľad, než sme očakávali. Napriek tomu však vidno (aspoň obrysy hradov) Hainburg a Devín, Bratislavu, priľahlé rakúske obce, na juhu množstvo veterných elektrární. Nachádza sa tu aj informačná tabuľa s popisom, ktorým smerom by mohlo byť čo vidieť. Mne je trochu ľúto, že nevidno Schneeberg, avšak za takýchto poveternostných podmienok a ešte k tomu proti zapadajúcemu slnku nemôžem nič iné čakať. Spravíme si na pamiatku niekoľko fotiek, zapíšeme sa do knihy návštev a vydávame sa na cestu domov, pretože horizont už začína odkusovať zo slnečného kotúča. Z rozhľadne sa poberáme lesnou cestou okolo budovy vojenskej odpočúvacej stanice (výšková budova s množstvom satelitov na streche). Cyklistická jednotka nás necháva vzadu a púšťa sa dolu prudkým kopcom. Na korčuliach sa po takomto teréne pohybovať nedá, preto ideme stále pešo, s korčuľami v ruke, či v ruksaku. Cyklisti nás počkajú pri prvých budovách obce Berg. Ulicou s príjemne zrekonštruovanými vidieckymi domami sa dostávame až na hlavnú cestu. Na nej treba odbočiť doľava, prejdeme križovatku s cestou vedúcou do Kittsee. Za touto križovatkou obúvame korčule a pokračujeme po ulici s príznačným názvom Preßburger Straße, ktorá nás privedie až k hraničnému priechodu Bratislava-Berg. Povrch vozovky je hrboľatý. Keďže sa medzičasom zotmelo, svietime si na cestu baterkou, aby sme sa vedeli vyhnúť prípadným prekážkam a tiež aby nás videli vodiči áut, hoci ich tadiaľto veľa nejazdí. Na hranicu prichádzame už v absolútnej tme. Problémom je prejsť cez frekventovanú cestu, ktorá vedie cez hraničný priechod. Po chvíli analyzovania a taktizovania to zvládame. Na druhej strane cesty vyjdeme na hrádzu a po hrboľatom povrchu sa vraciame do Bratislavy.

Informácie:

Prístup MHD: linka č.901 zo zastávky "Wolfsthal, Bhf", v tom prípade sa však treba vrátiť na začiatok obce k smerovníku

Prístup autom: Z obce Wolfsthal alebo Berg, avšak k rozhľadni sa autom dostať nedá

Prístup na bicykli: z Wolfsthalu podľa opísanej trasy, prípadne z obce Berg v protismere jazdy (medzi oborou a Bergom je však jazda na bicykli zakázaná).

Fotogaléria:

(všetky fotografie sú vlastníctvom K. Gotzmannovej a M.Galoviča a vzťahujú sa na ne autorské práva)

Bunker B-S-4 Lány v Petržalke

Hrádza

Smerovník vo Wolfsthale

Prechod cez oceľový rebrík do obory

Cesta cez oboru na hrad Pottenburg

Pottenburg - hradby

Pottenburg

Pottenburg - veža

Pottenburg - výhľad z hradu je slabý

Asfaltová cesta na rozhľadňu

Schody na rozhľadňu

Veža hradu Pottenburg z rozhľadne

Vojenská odpočúvacia stanica

Bratislava z rozhľadne

Pohľad na Hainburg

Západ slnka

Petržalka, v pozadí Slovnaft (z rozhľadne)

Servis na bicykle (ako dlho by to vydržalo na Slovensku?)

Haakon pri rozhľadni

Biskupické rameno, ostrov Kopáč

2.3.2014

Zúčastnení: Gabika, Milan

Slnečná nedeľa. Ortuť teplomera sa svižne prehupla nad hranicu 10 stupňov v tieni a stúpa vyššie. Ideálny deň na "otvorenie" našej turistickej sezóny. Keďže pochádzame z Bratislavy a blízkeho okolia, volíme si na začiatok kratšiu, menej náročnú trasu. Priam takú pre aktívnych dôchodcov, túru k ústiu Biskupického ramena.

Za východzí bod trasy si vyberáme začiatok modrej značky pri autobusovej zastávke Vlčie hrdlo. Po modrej značke pokračujeme okolo ubytovní a bytových domov vo Vlčom hrdle. Za železničnou traťou, vedúcou do Slovnaftu, trasa pokračuje po asfaltovej ceste popri plote rafinérie. Premávka na tejto ceste je pomerne frekventovaná, vyhýbame sa autám a nevieme sa dočkať, keď zídeme z asfaltky. Cesta pokračuje nadjazdom ponad potrubie, za ním značka konečne opúšťa frekventovanú asfaltovú cestu doprava, kde pokračuje po menšej asfaltovej ceste a onedlho z nej schádzame do lesa. Obchádzame pofiderný areál s rozpadnutými budovami. Z neho vybieha ešte pofidernejší pán (oblečený hore bez) a kričiac, že akési dve ženy (podľa jeho žargónu ženy najstaršieho remesla) mu ukradli auto, a nasmeruje si to krížom cez lesný porast.

Pri prechode lesom sme očarení kobercom rozkvitnutých snežienok, ktoré akoby sa snažili ukryť všetky čierne skládky, ktoré sem ľudia nanosili. A tých je tu tiež neúrekom...

Stretáme prvých ľudí, ktorí sa vybrali do týchto končín za turistikou. Následne prejdeme po moste ponad kanál, ktorý privádza vodu z Dunaja do Slovnaftu. Za ním modrá značka opäť zachádza do lesa. Po lesnej ceste pokračujeme až po rázcestie Vlčie hrdlo. Doteraz nám túra trvala približne 45 minút, čo zodpovedá predpokladanému času v turistickej mape. Od rázcestia Vlčie hrdlo pokračujeme ďalej po modrej značke. Závora na ceste zabraňuje vjazdu motorových vozidiel, čo značí, že vchádzame do prírodnej rezervácie. Toto je aj najzaujímavejšou časťou výletu. Na ostrove Kopáč je vybudovaný náučný chodník, na tabuliach popri chodníku sa možno dočítať o miestnej faune a flóre. Ostrov vytvorilo Biskupické rameno, ktoré oblúkom odrezalo časť Žitného ostrova a vytvorilo tak menší, Kopáčsky ostrov. Flóra ostrova je tvorená lužnými a nížinnými lesmi, v okrajovej časti rastú borovice, čím mi ostrov pripomína Borskú nížinu. V strede ostrova ustupuje lesný porast a nahrádza ho dunajská hložina, ktorá je európskym unikátom. Je to vlastne špecifická vegetácia, pripomínajúca step. Chvíľami sa cítime ako na africkej savane. To, čo mi prekáža, je neďaleká spaľovňa, ktorá výrazne negatívne dotvára scenériu, ale tiež čistotu a hlučnosť prostredia. Zo "savany" sa cesta opäť vnára do lesa. Onedlho prichádzame opäť k Biskupickému ramenu. V tejto časti je z brehu na rameno dobrý výhľad. Kocháme sa vŕbami, ktoré sa skláňajú až k vodnej hladine. Popri ramene pokračujeme až k jeho ústiu. Tu sa však rameno nevlieva priamo do hlavného koryta, ale do priesakového kanála. Slnko je tesne nad obzorom, najvyšší čas pobrať sa domov.Vraciame sa naspäť cez rezerváciu po rovnakej trase (od ústia sa dá dostať pohodlne popri priesakovom kanáli k bufetu Jamaica, to sme však nevedeli). Po prechode rezerváciou prichádzame k závore proti vjazdu áut, za ňou však nepokračujeme naspať po modrej značke, ale vydáme sa doľava po asfaltovej ceste k spomínanému bufetu Jamaica. Nakoľko sme smädní a zásoby sa nám minuli, dúfame, že tam bude fungovať občerstvenie. Ešte však nezačala sezóna a všetko je zatvorené. Pokračujeme teda po hrádzi k lodenici. Nad hlavami sa nám krúžia stovky vrán, ktoré akoby svojím hlasným krákaním dávali zbohom posledným paprskom svetla a vítajú prichádzajúcu noc. Celý tento akt je pre nás očarujúcim divadlom a ľutujem, že nie je dostatok svetla na fotenie. Kým dorazíme do lodenice, je úplná tma. Tu tiež nie je možnosť občerstvenia a tak po cyklochodníku pokračujeme k Malému Dunaju. Chvíľu si pripadáme ako Janko a Marienka z rozprávky o perníkovej chalúpke, keď sa pred nami zjaví svetlo a dohadujeme sa, či je to známy bufet vo Vlčom hrdle, alebo nie je. Keď prídeme bližšie, zisťujeme, že bufet je otvorený, čo považujeme za malý zázrak a sadáme si k dobre vychladenému, orosenému pivu. Z bufetu pokračujeme cez železnicu, vraciame sa na modrú značku, ktorou pokračujeme až na autobusovú zastávku Vlčie hrdlo.

Vyčerpaní hodnotíme, že začiatok turistickej sezóny bol príjemným výletom a tešíme sa na ďalšie pokračovanie.

Informácie:

Prístup MHD: linka č.70 zo zastávky "Vlčie hrdlo", prípadne možnosť kratšej túry zo zastávky "Micherov majer", obsluhovaným linkou 77

Prístup autom: cez Vlčie hrdlo popri Slovnafte, avšak iba po spomínanú závoru

Prístup na bicykli: buď po modrej značke podľa opísanej trasy, prípadne z dunajskej hrádze (pri Bufete Jamaica treba zísť z hrádze na vedľajšiu cestu. Od závory (v prírodnej rezervácii) je jazda na bicykli zakázaná!

Opísaný je iba smer od Bratislavy, dá sa sem samozrejme dostať aj z opačnej strany, po modrej značke, ktorá vedie z Kalinkova.